Na bezpečnostnej konferencii GLOBSEC 2015, zorganizovanej nedávno v Bratislave, slovenský premiér Robert Fico a maďarský premiér Viktor Orbán svorne odmietli návrh Európskej únie na zavedenie systému kvót pri rozmiestňovaní utečencov, prichádzajúcich do Európy z Afriky a Blízkeho východu. Spôsob, akým spomínaní politici svoj nesúhlas formulovali, však svedčil skôr o tom, že majú problém nie s kvótami ako takými, ale so samotným faktom, že do ich krajín prichádzajú neželaní cudzinci. Zatiaľ čo v prípade maďarského premiéra sa odmietavý postoj voči kvótam dal interpretovať aj tak, že ide o reakciu na vlnu migrantov zo Srbska, vrátane etnických Albáncov, ktorí kvôli sociálno-ekonomických problémom opúšťajú Kosovo, v prípade Roberta Fica išlo o vyjadrenie postoja pro futuro, bez nijakej súvislosti s terajšou situáciou na Slovensku, v podstate o akési preventívne varovanie, že cudzinci (utečenci, migranti) nie sú tu vítaní.
Neonacisti proti imigrácii a „fašistickej EÚ“
Na druhy deň po spoločnom proti-imigračnom expozé dvoch stredoeurópskych premiérov, presne na Medzinárodný deň utečencov, zažila Bratislava „čiernu“ – alebo skôr „hnedú“ – sobotu. Päť tisíc pravicových extrémistov, radikálnych nacionalistov a neonacistov pochodovalo ulicami mesta na povolenej demonštrácii pod názvov „Stop islamizácii Európy! Spoločne proti diktátu Bruselu, za Európu pre Európanov!“ V skutočnosti však išlo o manifestáciu proti imigrantom, „fašistickej“ Európskej únii, NATO, USA, Židom, Rómom a „farebným“, ako aj proti slovenským politikom -„zradcom“. Najradikálnejšia časť demonštrantov vyprovokovala zrážky s políciou, demolovala policajné auta a zátarasy, útočila na cudzincov a tých Slovákov, ktorí s nacizmom a rasizmom nesúhlasia, znemožnila dokončenie medzinárodných cyklistických pretekov, ktoré sa v ten deň konali v Bratislave. Polícia musela proti násilníkom tvrdo zakročiť, zadržala 140 ľudí (z nich, podľa jej správ, bolo 60 občanov Českej republiky).
To, čo sa odohrávalo v sobotu 20. júna 2015 v Bratislave a následne pri reakciách na tieto udalosti je symptómom javu, ktorý treba posudzovať v troch rovinách. Po prvé, čo to znamená pre samotný pravicovo-extrémistický tábor a jeho politické ambície v budúcnosti. Po druhé, čo sa dá usudzovať o slovenských mainstreamových politikoch vychádzajúc z ich postojov, vyjadrených bezprostredne po neonacistickom besnení. A po tretie, nakoľko Slovensko je dnes imúnne voči xenofóbii, ktorá ho ťahá na civilizačné dno práve v období, ktoré by sa po vstupe do slobodnej, demokratickej, pluralitnej a multikultúrnej EÚ dalo označiť za obdobie najväčšieho rozvoja a prosperity v dejinách.
Náckovská koalícia
Akciu proti „islamizácii“ zorganizovalo niekoľko slovenských radikálno-nacionalistických a neonacistických skupín a združení: Ľudová strana – Naše Slovensko (ĽS-NS), ktorej sa v regionálnych voľbách v roku 2013 podarilo dosadiť svojho lídra Mariána Kotlebu do kresla predsedu (župana) Banskobystrického samosprávneho kraja, sídliace v Nitre Slovenské hnutie obrody (SHO), revizionistické združenie adorujúce fašistický režim slovenského štátu z rokov 1939–1945 na čele s katolíckym kňazom Jozefom Tisom a neonacistická skupina „Vzdor“ zo severného Slovenska, známa svojim animálnym antisemitizmom a nenávisťou voči Západu, EÚ, USA, vraj ovládaným svetovým židovstvom. Irónia spočíva v tom, že proti migrácii protestovali v Bratislave ľudia, ktorí sem prišli zvonku, nežijú tu a je im cudzia atmosféra hlavného mesta, známa svojou kultúrnou, etnickou a jazykovou rozmanitosťou. Napokon, ako zistil spravodajca Českého rozhlasu Petr Vavrouška, hlavný organizátor „hnedej“ soboty v Bratislave menom Lukáš Kopáč je sám ekonomickým migrantom a žije v Taliansku, kam pred rokmi odišiel za prácou (živil sa tam spočiatku zberom ovocia).
Medzi spomínanými nacionalistickými skupinami doteraz panovala vzájomná konkurencia a rozdiely čo do spôsobu mobilizácie priaznivcov a celkového vzťahu k štátu. Časť radikálnych nacionalistov dávala prednosť možnosti infiltrácie do existujúceho systému s cieľom rozložiť ho zvnútra. Ďalší, „nezmieriteľní“, boli skôr za jeho deštrukciu zvonku cez tvrdé útoky na štátne inštitúcie a ideových odporcov. Téma migrácie do EÚ, ktorá niekoľko mesiacov živí xenofóbne nálady v krajine, vytvorila priestor pre akčnú jednotu týchto ideologicky blízkych skupín. Je to téma, pomocou ktorej sa dá, napríklad, odviesť pozornosť od zlyhania Mariána Kotlebu vo funkcii župana Banskobystrického kraja, kde sa rozmohol nepotizmus, administratívna neschopnosť pri využívaní eurofondov, prehĺbili sa problémy v školskom, zdravotníckom a sociálnom systéme.
Niekoľkotisícová manifestácia v hlavnom meste, kde sa zišli neonacisti a ich priaznivci z celého Slovenska (ale aj z Českej republiky a Poľska), prispela k formovaniu obrazu silnejúcich a zjednocujúcich sa obhajcov „bielej Európy“ proti „farebným parazitom“. Niektorí predstavitelia neonacistickej scény sa dokonca nechali počuť, že pre budúcoročné parlamentné voľby všetky „skutočne národné“ (t.j. radikálno-nacionalistické) zoskupenia sa spoja do jedného celku, aby mohli prekročiť 5-percentnú hranicu a vstúpiť do Národnej rady SR (v súčasnosti volebné preferencie ĽS-NS sa v prieskumoch verejnej mienky pohybujú okolo 1,5%). Najpravdepodobnejším variantom sa javí kandidovanie zástupcov viacerých pravicovo-radikálnych spolkov na kandidačnej listine ĽS-NS ak jej vedenie napokon na takéto riešenie pristúpi. Či sa spoločnej kandidátke radikálov podarí úspešné konkurovať tradičným nacionalistom z SNS je zatiaľ otázne.
Lavírovanie politikov
Ako zareagovali na neonacistickú akciu v Bratislave slovenskí politici? Rozpačito, oportunisticky a hlavne – pokiaľ ide o niektorých z nich, eufemisticky povedané – „špekulatívno-pragmaticky“.
Pobúrenie v liberálnych mienkotvorných médiách vyvolala prvopočiatočná reakcia Roberta Fica, v ktorej predseda „sociálno-demokratického“ Smeru-SD násilníkov jasne neodsúdil, iba ich pokarhal za to, že „vykopávajú otvorené dvere“ (čiže nevšímajú si to, čo všetko on, premiér slovenskej vlády, robí v EÚ pre odmietnutie kvót na migrantov). Jedným dychom skritizoval Brusel („V Bruseli takmer všetci žijú mimo reality“) – podľa Fica teda EÚ nechápe aká je situácia „v teréne“, tu, v strednej Európe, vrátane Slovenska, kde ľudia nechcú migrantov, čomu svedectvom – logicky vzato – je aj samotná bratislavská „manifestácia“. O dva dni po neonacistickom pogrome, po tom čo sa v médiách objavili odstrašujúce podrobnosti o jeho priebehu (neonacisti napríklad hádzali kamene na saudskoarabskú rodinu s dieťaťom v kočíku), slovenský premiér vydal vyhlásenie, v ktorom vyčíňanie extrémistov jasne odsúdil. Stihol pochváliť policajtov za dobre odvedenú prácu, ktorú ale prirovnal k práci, ktorú odviedli ich kolegovia z východného Slovenska pri zásahu v rómskej osade v mestečku Moldava nad Bodvou v auguste 2013. Akcia v Moldave bola formálne zameraná proti miestnym kriminálnym živlom, v skutočnosti sa však stala príkladom policajnej brutality voči Rómom, ktorá následne vyvolala protesty ľudsko-právnych aktivistov a ombudsmanky pre ľudské práva Jany Dubovcovej.
Celkové znenie Ficovej reakcie na demonštráciu extrémistov prezrádzalo, že tento „sociálno-demokratický“ politik sa viac ako pravicových radikálov a nacionalistov obáva straty podpory pre svoju stranu u voličov, ktorí sa stavajú striktne proti príchodu utečencov na Slovensko. Potvrdil to aj svojou úvahou o možnosti zorganizovať referendum o utečencoch, čo – v prípade ak bude naozaj vyhlásené – bude iba ďalej živiť výhodný pre extrémistov proti-imigračný diskurz.
Odsudzujúci postoj voči vyčíňaniu neonacistov zaujali predstavitelia stredo-pravých opozičných strán – SDKÚ-DS, Most-Híd, SaS, KDH, SKOK. Násilné činy extrémistov ostro odsúdil prezident Andrej Kiska, ktorý predtým opakovane vyzýval Slovákov, aby utečencom z Afriky a Ázie podali pomocnú ruku a neodmietali ich príchod na Slovensko (podľa uvažovanej kvóty pre SR išlo by o cca. 800 osôb). Ani slovom neodsúdila neonacistickú manifestáciu SNS, ktorej najväčšou obavou je strata hlasov jej nacionalisticky orientovaných voličov v prospech extrémistov z ĽS-NS. Pokus oddeliť „slušných ľudí“, ktorí sa na pochode neonacistov zúčastnili – údajne preto, že nesúhlasili s tým, ako sa v Európe rieši problém utečencov – od násilných „extrémistov“ a „fašistov“ urobil poslanec Igor Matovič, líder hnutia OĽaNO. Ten vyzval ostatné politické strany, aby zobrali vietor z plachát extrémistov tým, že sa sami ujmú migračnej agendy „prísnejším“ (to znamená ešte menej ústupčivým) spôsobom. O tom, že súťaž s extrémistami o to, kto je radikálnejší a „národnejší“ vôbec nemusí viesť k víťazstvu demokratov, ale naopak, môže posilniť extrémistov, sa zrejme chce Igor Matovič presvedčiť osobne, na príklade svojho vlastného hnutia. V každom prípade, predstava, že by v odpovedi na neonacistickú akciu mainstreamoví slovenskí politici namiesto zverejnenia podobných úvah zorganizovali v Bratislave spoločnú protestnú manifestáciu tak stále zostáva v rovine nerealizovateľných vízií.
Xenofóbia a nedostatok empatie
Podľa reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky, uskutočneného agentúrou Polis Slovakia v júni tohto roku, 70,1% slovenských respondentov odpovedalo „nie“ na otázku „Ste za to, aby Slovensko prijalo utečencov z Blízkeho východu a severnej Afriky na základe kvót, ktoré navrhuje Európska únia?“ (medzi voličmi Smeru-SD takých respondentov bolo až 81,5%). Na otázku „Myslíte si, že títo utečenci predstavujú hrozbu pre bezpečnosť SR a jej obyvateľov?“ odpovedalo „áno“ 63,4% respondentov (medzi voličmi Smeru-SD takých bolo 74,3%). Členstvo Slovenska v EÚ, stále pomerne silne podporované radovými občanmi, je vnímané značnou časťou z nich iba optikou výhod, ktoré krajina vďaka nemu má (možnosť slobodne cestovať, pracovať, študovať a žiť v iných európskych krajinách, možnosť čerpať prostriedky z fondov EÚ apod.).
Pochopenie faktu, že členstvo v EÚ prináša so sebou aj určité povinnosti a najmä potrebu prejaviť solidaritu s partnerskými krajinami, ktoré sa dostávajú do problémov, mnohým Slovákom zjavne chýba. Pozoruhodná je nízka úroveň empatie, absencia súcitu so slabšími, s tými, ktorí potrebujú okamžitú a účinnú pomoc. Prekvapuje tiež zabúdanie na to, že západné krajiny dlhé roky prijímali emigrantov zo Slovenska, ktorí tam prichádzali za lepším životom, pričom Západ ich vždy prijímal s otvorenou náručou (začiatkom 20. storočia, počas ekonomickej krízy v 20. rokoch, po roku 1948, aj po roku 1968).
Neprekvapuje však, že v atmosfére poznačenej strachom a xenofóbiou mnohí slovenskí politici lavírujú a niektorí z nich sa snažia vytĺcť politický kapitál z proti-imigračných nálad. Zabúdajú na to, že extrémizmus ohrozuje nielen migrantov, ale najmä väčšinovú spoločnosť, ktorej v dôsledku aktivít radikálov hrozí strata slobody, potláčanie demokracie a posúvanie sa na okraj priepasti, z ktorého je už iba krok do bahna nenávisti, nestability a neistoty. Návrat k normálu potom môže byť nesmierne ťažký a bolestivý.
Autor je prezident Inštitútu pre verejné otázky v Bratislave